Dr_Schuessler

Dr. Wilhelm Heinrich Schüssler

Počiatky modernej biochémie sú späté s osobou Dr. Wilhelma Heinricha Schüsslera, zakladateľa tzv. biochemickej liečby, ktorá však viac, než s biochémiou ako prírododovednou disciplínou, súvisí s bunkovou fyziológiou a patológiou. W. H. Schüssler sa narodil sa 21. augusta 1821 v Oldenburgu v Nemecku. Z finančných dôvodov nemohol svoje gymnaziálne štúdium ukončiť maturitou, hoci bol výborným študentom a ovládal niekoľko jazykov. Maturitu získal až dodatočne ako 36 ročný, aby si mohol otvoriť lekársku prax. Medicínu študoval striedavo v Paríži, v Berlíne a v Giessene, kde aj v roku 1855 promoval. V štúdiu ďalej pokračoval v Prahe a štátnu skúšku zložil v roku 1857 v Oldenburgu, kde o rok neskôr získal aj povolenie na lekársku prax, ktorú vykonával až do konca života. Zomrel 30.3.1898 na mozgovú mŕtvicu. Spočiatku svojej praxe sa venoval výlučne homeopatii, ktorou bol, podobne ako mnohí lekári v tomto období,  nadšený. Po niekoľkých rokoch však začal hľadať nové spôsoby a cesty, ako terapiu zjednodušiť.

Už počas štúdií sa zaoberal minerálnymi soľami a ich úlohou v ľudskom organizme, a preto práce Moleschotta (Kolobeh života, 1852) a Virchowa (Bunková patológia, 1858) ho priam nadchli a utvrdili v presvedčení, že spúšťačom porúch na mikroúrovni v ľudskom tele je nedostatok minerálov.

Samuel_Hahnemann-360px

Samuel Hahnemann

Christian Friedrich Samuel Hahnemann (1755 – 1843) bol nemecký lekár a zakladateľ homeopatie. Je autorom základného homeopatického diela Organon der Heikunst (Organon liečebného umenia),  v ktorom podrobne rozpracoval základný princíp homeopatie, tézu similia similibus curantur, podobné lieči podobné.

Jacob Moleschott (1822 – 1893) bol holandský fyziológ, ktorý zrejme ako prvý rozpoznal význam minerálnych látok pre ľudský organizmus, legendárny je jeho výrok „Niet myšlienky bez fosforu“.

Rudolf Virchow (1821 – 1902) bol nemecký lekár a neskôr politik, pôsobil ako patológ vo Würzburgu a v Berlíne a svojím výskumom ľudských buniek založil novú medicínsku éru – bunkovú patológiu. Dovtedajšia tzv. humorálna patológia pripisovala pôvod ochorení škodlivému zloženiu rôznych telesných tekutín. Virchow však odhalil pôvod choroby v poruchách na úrovni bunky. Dnes vieme, že oba prístupy nemožno od seba oddeliť.

Gustav von Bunge (1844 – 1920) bol nemecký fyziológ, pôsobil na univerzite v Bazileji. Svojím výskumom úlohy sodíka a draslíka v ľudsok tele a metabolizmu železa prispel ku formulácii Schüsslerovej teórie.

Objavy Virchowa, Moleschotta a von Bungeho boli pre Schüsslera priekopnícke a na ich základoch vystaval svoj terapeutický systém, ktorý nazval biochemickou terapiou alebo biochemickou liečbou. V roku 1873 uverejnil časopis Zväzu nemecky hovoriacich lekárov – homeopatov Allgemeine Homöopathische Zeitung Schüsslerov článok „Skrátená homeopatická terapia“ a v roku 1878 publikoval po prvýkrát svoju „Skrátenú terapiu – úvod do biochemickej liečby“, v ktorej pomenoval tri základné piliere svojej biochemickej terapie:

  1. bunka je základná jednotka života,
  2. podstatou choroby je patologicky zmenená bunka,
  3. zdravie človeka je podmienené dostatočným množstvom potrebných minerálov v správnom pomere.

Schüssler potom túto svoju prácu vydal v ďalších dvadsiatichštyroch vydaniach, pričom každé vydanie bolo obohatené o nové poznatky z praxe. Posledné, 25. vydanie pripravil do tlače krátko pred svojou smrťou v roku 1898.